8. — 10. júl 2021
Letisko Trenčín 8. — 10. júl 2021
Päť rokov bez Juraja

Päť rokov bez Juraja

Pred piatimi rokmi zomrel Juraj Kušnierik. Dnes si ho pripomínajú jeho mnohí priatelia z Týždňa, Artfora, Kaplnky či Rádia_FM ako aj my týmto Michalovým textom: „No ako, Miško?“ Tak začínali naše stretnutia s Ďurom Kušnierikom, ktorého som z nepochopiteľných dôvodov volal Jürgen. Široký úsmev večného chlapca vo veľkom tele k tomu a svet bol krajším miestom. Tá ohromná chuť žiť a vidieť všetko z lepšej stránky... Pamätám si, ako sme sa doňho všetci vždy navážali, prečo píše len láskavé recenzie...  

13. november 2020

V tej láskavosti bolo ale niečo silné, niečo, čo ju odlišovalo od iných ľudí – Ďuro bol totiž jeden z najzásadovejších ľudí, akých som stretol. Miloval slobodu a vedel sa za ňu biť. A samozrejme miloval hudbu. Málo ľudí to vie, ale Kušňo, ako sme ho tiež volali, ovplyvnil Pohodu zásadným spôsobom. Preberali sme kapely, ale preberali sme aj ostatné veci okolo festivalu. Mal svoju scénu, o ktorú sa staral s takou láskou, že u neho v zákulisí vždy panovala radosť a skutočná pohoda. Aký bol vždy rozkošný v našom festivalom tričku – sťažoval sa, že nemáme veľkosti pre správnych chlapov, ale aj tak ho hrdo nosil... Bol to aj môj šéf, keď som písaval do .týždňa, mal ma na starosti – nezávideniahodná situácia, s termínmi mám problém, ak by nebol adresátom on, nedokázal by som to robiť. Prvýkrát videl našu skupinu v roku 1986 na Mladej garde. Vtedy sme sa ešte nepoznali, ale mali sme to šťastie, že sa neskôr naše cesty stretli. Mať za priateľa Ďura Kušnierika je totiž obrovský dar, sme šťastní ľudia, že sme ho mohli poznať. O tom, že zomrel, sme sa dozvedeli počas koncertu v Žiline. Dohrali sme, ale šlo to ťažko. Keď sme to povedali ľuďom na koncerte, začali mu tlieskať, bol to spontánny silný potlesk pre človeka, ktorý pre hudbu na Slovensku urobil veľmi veľa, bol v tom rešpekt, ale verím, že v tom potlesku bolo aj veľa lásky... slovenská hudba má v nebi toho najlepšieho veľvyslanca... Keď sme sa po našich stretnutiach lúčili, vždy sme končili vetou „kráčame ďalej svojou cestou“. Je to jeho veta, je to povzbudenie, je to odhodlanie, ani nemohol vedieť, ako mi pomáhala. „No ako, Miško?“ Smutno, Jürgen, veľmi smutno. Kráčame ďalej svojou cestou... Ty nám na tej našej veľmi chýbaš.