9. — 12. Júl 2020
9. — 12. Júl 2020
Devendra Banhart na Pohode 2020

Devendra Banhart na Pohode 2020

Na Pohode 2020 vystúpi aj americko-venezuelský pesničkár Devendra Banhart. Pitchfork o ňom píše ako o jednom z najcharizmatickejších umelcov súčasnej hudby a pre svoju zvukovú pestrosť i sarkastické texty je považovaný za vedúcu osobnosť freak folku. V septembri vydal svoj azda doposiaľ najosobnejší album s názvom Ma, ktorý je meditáciou o živote a smrti.

03. marec 2020

Devendra Banhart sa narodil v Texase, detstvo prežil vo Venezuele, odkiaľ sa následne ako tínedžer presťahoval do Kalifornie. Študoval na San Francisco Art Institute, no školu nechal a presťahoval sa do Paríža. Tu žil chvíľu ako bezdomovec, výraznejšie sa začal venovať hudbe a zakrátko predskakoval kapely ako Sonic Youth. Po návrate do USA ho objavil šéf vydavateľstva Young God Records, cez ktoré vydal v roku 2002 debut Oh Me Oh My (Pitchfork mu dal hodnotenie 7,8). O rok mu vyšlo EP The Black Babies, pri ktorom si vystačil s gitarou a štvorstopovým rekordérom, no ako píše portál Tiny Mixtapes: „Výsledok je omnoho väčší ako súčet jeho častí.“ V krátkom slede pridal viac psychedelicky ladený album Rejoicing in the Hands. Ten sa dostal podľa Pitchforku do zoznamu najlepších albumov prvej dekády tohto milénia či do knihy 1001 albumov, ktoré si treba vypočuť, kým zomriete. Drowned in Sound mu dal najvyššie možné hodnotenie so slovami: „Banhart je kompletným protijedom voči spotrebiteľsky orientovaným hitmakerom, ktorí sú príliš vystrašení na to, aby sa dotkli zaužívaných vzorcov.“ Už o pár mesiacov vydal podľa The Wire ďalšiu očarujúcu zbierku piesní s názvom Niño Rojo. Dva albumy pridal aj v roku 2005. Najprv eponymné spoločné LP s pesničkárkou Jana Hunter a následne ďalšiu sólovku Cripple Crow. Tá je podľa No Ripcord „nič menej než zázrak“ a Pitchfork ju zaradil medzi Best New Music. V tom istom roku sa podieľal aj na dvoch piesňach albumu I Am a Bird Now od Antony and the Johnsons (album získal Mercury Prize). V roku 2007 vydal album Smokey Rolls Down Thunder Canyon, ktorý sa dostal medzi 50 najlepších nahrávok roka podľa Rolling Stone.

V roku 2009 mu vyšiel album What Will We Be, z ktorého pochádza aj jeho najznámejšia pieseň „Baby“. Podľa LA Times na ňom spája brazílsku tropicaliu, glam rock, lounge jazz a zeppelinovskú psychedéliu a napriek tomu to sedí a neznie divne. V roku 2013 vydal album Mala, pričom podľa magazínu Q táto nádherná nahrávka dáva do kontrastu Banhartovu bezhraničnú fantáziu proti jeho novoobjavenej hĺbke a úprimnosti. Ten istý magazín uviedol o tri roky jeho deviatu štúdiovku Ape in Pink Marble s tým, že jeho hlavným talentom bolo vždy písanie roztomilých piesní. V septembri minulého roka vydal najnovší album Ma, na ktorom spolupracoval s producentom Noahaom Georgesonom či s folkovými speváčkami ako Cate LeBon či Vashti Bunyan. Ma je podľa Devendru dobrým kandidátom na naše prvé slovo i posledný výdych, keďže v mnohých jazykoch znamená matka. Zamýšľa sa nad bezpodmienečnou povahou materskej lásky, túžbou vychovávať, odovzdávať múdrosti, túžbe nadviazať vzťah matky k dieťaťu a čo sa stane, keď dôjde k rozbitiu tohto puta. Tento výrazne akustickejší album je tak trochu aj súborom Devendrových postrehov o živote hovorených dieťaťu (ktoré ale sám nemá). Vážnejší charakter nahrávky súvisí aj s vyrovnávaním sa s úmrtím či utrpením jeho blízkych – čo sa týka obzvlášť členov jeho venezuelskej rodiny, ktorí žijú v krajine aktuálne sužovanej obrovskou chudobou. Napriek tomu podľa PopMatters hľadá vo svojich hudobných meditáciách o živote a smrti balans medzi radosťou a utrpením. Devendra Banhart vydal tiež na jar 2019 svoju prvú zbierku básní Weeping Gang, Bliss Void, Yab Yum. Na svoje cesty po Japonsku zase zareagoval nedávno vydaním zbierky atramentových kresieb Vanishing Wave. Tento mimoriadne činorodý umelec sa o štyri mesiace predstaví aj návštevníkom Pohody 2020.