Späť na novinky

Nenechajme ich padnúť – píše Michal Kaščák
Nepatrím medzi prívržencov prílišnej angažovanosti štátu v kultúre. Ak ale mal niekedy štát šancu ukázať, že nejde len o neosobnú inštitúciu, je to teraz. Od toho ako zvládne súčasnú situáciu závisí, ako naň budeme nahliadať v dlhom období po odznení pandémie koronavírusu. Zároveň ide o šancu pochopiť, ako veľmi napriek dočasnej izolácii jeden od druhého závisíme. Máme šancu porozumieť, aké neviditeľné vzťahy fungujú v jednotlivých ľudských činnostiach. Festival je vlastne akousi zmenšeninou spoločnosti, kde sa stretávajú ľudia od upratovačov, cez brigádničky, technikov, umelkyne a umelcov po špičkové odborníčky a odborníkov v medicíne, technológiách, meteorológii či staviteľstve. A takto funguje celá kultúra.

24. marec 2020 Nenechajme ich padnúť – píše Michal Kaščák

Ak sa debatuje o opatreniach v kultúre, veľa ľudí si predstaví len tých, ktorých vidno na pódiu. Za nimi ale stojí množstvo ľudí, ktorí robia skvelú prácu. Často ide o freelancerov, samostatne zárobkovo činné osoby, živnostníkov ale aj o malé tímy a firmy, ktoré sa vyrovnajú tým najlepším vo svete. A títo špičkoví ľudia zo zákulisia kultúry sú zároveň obrovskou neviditeľnou skupinou obyvateliek a obyvateľov, ktorí sú mimoriadne existenčne ohrození opatreniami súvisiacimi so šírením koronavírusu. Nepíšem o Pohode, my sa spoliehame hlavne na našich návštevníkov, partnerov, dobré vzťahy s hudobnými agentami či dodávateľmi. Platí, že ak sa festival neuskutoční, o príjem prídu tisíce ľudí. Píšem ale hlavne o celej klubovej scéne, množstve malých podnikov, galérií, podujatí, hudobných krčiem, aktivistov, umelcov a ľudí, ktorí sa starajú o chod všetkého spomenutého.

Ohrozenie, akého sme svedkom, sa bez zainteresovania štátu dobre vyriešiť nedá. Ako sa k tomu doteraz štát postavil? Žiaľ, takmer nijako. Žijeme teraz na internete – pozrite si v akom stave zanechalo  stránku bývalé ministerstvo kultúry SR a porovnajte ju s rovnakou českou stránkou. Iné galaxie.  Ministerka Laššáková mala jedno vyjadrenie, v ktorom odkázala všetkým, že sú snáď poistení. Väčší výsmech všetkým na rozlúčku venovať nemohla. Podobné poistenie je totiž na Slovensku takmer nevybaviteľné. Skúšame to roky a neviem si predstaviť, ako by sa proti neexistujúcej epidémii dávali poisťovať stage manageri, biletári v kluboch, dodávatelia stanov, riggeri či akýkoľvek iní „robotníci“ kultúry. Nepoznám jediný prípad krajiny, kde by to tak fungovalo a už vôbec žiaden, kde by verejný činiteľ v tejto situácii takto prejavil neznalosť vlastného rezortu a takú mieru nedostatku empatie.

Nová ministerka sa v relácii o mimoriadnych opatreniach v kultúre vyjadrila, že tu máme kultúrne fondy. Fajn, tie ale fungujú len pre umelcov, ktorí sú samozrejme tiež v katastrofálnej situácii. Zvukári, osvetľovačky, stavitelia pódií, nástrojovkári, pomocníčky alebo dodávatelia záchodov podporu z FPU žiadať nemôžu. Vraj v kultúre sú ľudia kreatívni a snáď si pomôžu. Určite, kreatívni sú a aj rôzne komunity fungujú parádne. Keď ale nemáte pár mesiacov príjem, kreativitu potrebujete na zohnanie jedla. Ak si myslíte že preháňam, tak nepoznáte zázemie umenia na Slovensku. Tu nejde o zisky, tu ide o bežné životy tisícov ľudí a ich rodín.

Riešenia existujú a našťastie sa môžeme nechať inšpirovať múdrymi rozhodnutiami našich európskych priateľov. Nemecká ministerka kultúry prišla s heslom „Nenechám ich padnúť“ a s fantastickým programom pomoci vo výške 50 miliárd eur – vrátane pomoci jednotlivcom v zákulisí kultúry. Nie sme tam kde Nemecko, pozrime sa teda na Rumunsko s ich trojpätinovým HDP na hlavu oproti Slovensku. Vláda Rumunska rozhodla o odložení platenia daní na 30 dní po skončení mimoriadnej situácie. Ich vláda zaplatí 75% platu každého zamestnanca firmy, ktorá nemôže kvôli opatreniam vykonávať svoju prácu (s limitom do výšky 75% priemerného platu v Rumunsku). Všetkým jednotlivcom s výpadkom prijímov súvisiacim s koronavírusom bude rumunský štát platiť minimálnu mzdu. Podobné opatrenia zaviedli aj v biznisovo orientovanej Británii (zatiaľ pre firmy, plánuje sa rozšírenie na jednotlivcov, ide o 80% platu), v Česku, či vo Francúzsku. Prečo to robia? Lebo keď odznie pandémia, krajina bude vedieť fungovať a nebude jej rozpočet zaťažovať armáda nezamestnaných, bezpočet skrachovaných firiem, obrovské množstvo nezaplatených faktúr, druhotných platobných neschopností a ľudí, ktorí skončia na ulici. Neskoršie sociálne dávky a náklady so zatiahnutím všetkých späť do práce by boli oveľa vyššie.

Občas počujem ódy na online svet. Dobre, zopár ľudí sa môže realizovať aj tam, zopár jednotlivcov z toho dokáže slušne žiť (nemáte záujem o online kurz „ziapanie na deti snadno a rychle“?) Neverím na spásu prostredníctvom online sveta. Väčšina z vymenovaných ľudí tam realizovať nemôže nič. Verím, že tak ako po Španielskej chrípke nastala éra tančiarní a doslova explózia umenia, aj nás čaká po prekonaní tohto obdobia dobrá budúcnosť. Je dôležité, aby sa týkala čo najväčšieho možného počtu ľudí.

Nová vláda má teraz v rukách možnosť ukázať, že štát môže predstavovať aj spolupatričnosť, podporu, či solidaritu. Nemali by sme dovoliť, aby pandémiu sprevádzala epidémia osobných i firemných krachov, potrebujeme prejsť týmto obdobím v čo najlepšej forme. A potrebujeme konať hneď. Dúfam, že dobré nápady budú inšpirovať aj ľudí, ktorí teraz rozhodujú o tom, do akého Slovenska sa zobudíme po vynútenom karanténnom spánku. Samozrejme, prvoradé je zdravotníctvo, ale zdravá spoločnosť tu bude len vtedy, ak nedopustíme, aby desaťtisíce ľudí skončili na kolenách. Nenechajme ich padnúť.