Späť na novinky

Ďakujeme Marián
Mariána Vargu si privlastňujú mnohí a je to prirodzené, veď spájal svety popu, alternatívy či klasiky ako výnimočný autor aj pozorovateľ. Aj my ho považujeme za človeka, ktorý patrí k Pohode. Niečim je jej stelesnením. Hrával na maličkých pódiách od literárneho stanu, cez bohoslužby v nedeľu ráno, až po hlavné pódium. Hrával sám, v duu s Jožkom Luptákom, s Moyzesovcami, Nonetom, s Collegium Musicum i s celým symfonickým orchestrom. Mnohé jeho vystúpenia sú legendárne, napríklad Vítanie slnka s Pärtovým Fratres. Každé jeho hranie bolo sviatkom. Každé stretnutie s ním bolo sviatkom. 

10. august 2017 Ďakujeme Marián

Plachý a skromný, pritom hudobne na najvyššom poschodí. Priamy, pritom vždy šľachetný. V očiach iskričky, v hlave zázraky, v prstoch hravosť. Jeho tohtoročná návšteva, ktorú dokonale utajil, vypovedá o ňom veľa. Génius, potichu prichádzajúci do maličkého stanu, kde sa hrajú jeho diela a diela Bélu Bartóka. Občas zasiahne muzikantom do hrania, pozorne počúvajúc a sledujúc noty. A potom opäť potichu nástup do auta a skromný odchod. Na pohľad maličká vec, pritom z nej bola udalosť festivalu. Marián, bolo nám cťou, sme hrdí, že si súčasťou tváre Pohody.

Marián Varga oslavuje sedemdesiatku. Vlastne sme to my, kto môže oslavovať. Čaro malej krajiny spočíva v tom, že sme bohatší ako taký Brit či Američanka. No schválne, koľko Američanov pozná Mariána Vargu? My sa v ich hudbe ako-tak vyznáme, ale oni? Ich hudobná veľkosť im zavadzia v rozhľade, a tak prichádzajú o také veľké poklady, ako je práve náš milý oslávenec.

Keď som ho videl prvýkrát ako dieťa v telke, šiel na mňa z neho zvláštny strach, hral čudné veci a tváril sa pritom ako čarodejník. Potom sme sa stretli na Čertovom kole, pocit bol podobný, mal som pocit, že cez jeho prsty prúdi hudba do kláves a tie poslúchajú na slovo, v niečom pripomínal šialeného vedca, ktorý objavil niečo, o čom my nevieme. Potom prišiel pre mňa dôležitý moment – koncert venovaný Dežovi Ursinymu v Zrkadlovom háji, na ktorom hosťoval aj Marián. Sedel na kraji, pozoroval so svojím typickým výrazom pekelne sústredených muzikantov a do tej pokojnej Dežovej rieky hádzal ako taký nezbedník kamienky...

Vtedy sa môj pohľad na neho zmenil a vidím ho tak doteraz – Marián Varga je pre mňa chlapec, ktorý stojí na brehu jazera a hádže doň kamienky. To, že sú to hudobné diamanty, hádam nemusím dodávať... hladina sa čerí a my sa môžeme usmievať a nechať sa kolísať vlnkami. Dobre, naša hudobná scéna nie je English Channel ani Hurónske jazero, Mariánove kamienky by však určite pristali aj im. Teraz ich máme my, je to dar, za ktorý Ti, Marián, aj pri príležitosti Tvojich narodenín pekne ďakujem.