Zomrel Ctibor Bachratý, náš drahý Tibérius.
V roku 1999, pred treťou Pohodou sa ma Ctibor opýtal, kto fotí Pohodu. Ja som povedal, že nikto, veď ľudia si to nafotia sami… Ctibor mi vysvetlil, aké dôležité je mať veci zaznamenané, vravel to s takou vášňou a s jeho typickým širokým úsmevom, že som si našťastie nechal poradiť. A nielen to – Ctibor ponúkol seba a nám sa nič lepšie nemohlo stať. Pretože Ctibor nebol len fotograf – bol to živel, priateľ, nositeľ pozitívnej nálady, obetavý a zásadový človek. Ruky mal rovnako široké ako úsmev, každé stretnutie vyzeralo tak, ako keď sa s blízkym človekom nevidíte roky – objatia, úsmevy, smiech, rozhovory o našich životoch a sem tam padlo aj čosi o fotení. Nepíšem “o práci” – Ctiborove fotenie bolo vášňou, to čo fotil prežíval, sledoval čo sa deje, nespočetne veľakrát som ho stretol na miestach, kde by ste ho nečakali, za akciami cestoval, nenechal sa pozývať, prišiel, priniesol nadhľad, veselosť a foťák. Občas mi povedal – dnes nefotím, dnes sa len bavím… aby o pár minút cvakal jedna radosť a bavil sa ešte viac.
28. august 2023
S Ctiborom nás spájalo veľa. Pohoda, Bez ladu a skladu, láska ku kvalitnému folklóru, Sveťo Stračina. Ešte keď sme študovali na gymnáziu, troch členov Bez ladu a skladu učil tancovať v súbore Trenčan, kam chodieval ako bývalý Trenčanista – v tom čase už Lúčničiar – vypomáhať. Potom nás fotil, najviac zo všetkých, celé roky, ešte aj naše najaktuálnejšie fotky robil on. Svetozár Stračina, náš spoločný priateľ, mu vymyslel prezývku Tibérius a tú som po Sveťovi prebral.
A Pohoda? Nebyť Ctibora, veľa vecí by sme si už napamätali, neboli by zachytené a už vôbec nie tak, ako to vedel on. Bol všade – na pódiách, medzi ľuďmi, v stanových táboroch, stretávali sme sa na každom vítaní slnka, kam vždy dobehol, aj keď celú noc fotil. Každý rok chystal počas festivalu výstavu Fotopohoda – najskôr ako výber jeho fotiek, neskôr pribral aj ďalšie fotografky a fotografov. Keď som chcel vedieť, aký festival sme vlastne urobili, vždy som si prezrel jeho fotky. Sú najusmievavejšie zo všetkých, lebo na Ctibora sa ľudia radi usmievali – keď na druhej strane stojí chlapík s najširším úsmevom na planéte, nič iné vám neostáva.
Ctibor bol očami Pohody. Tie jeho vlastné sa zavreli a naše plačú. Za ním, našim drahým Tibériusom.
Asi si budeme musieť otvoriť nejaký jeho album, nech si vďaka jeho schopnosti zachytiť radosti sveta ten smútok trochu zmiernime.
Ďakujeme za všetko, bolo nám cťou, milý Ctibor.
Titulná foto: Naďa Koščík (Koscik.photos)